Skončil film. S metličkou v ruke som vstúpila do sály. Už sprvoti som si všimla, že pod plátnom je odparkovaný vozíček. Pani zišla dolu, pristavila ho k schodíkom a vyšla hore po svoju dcéru. Milo sa na mňa usmiala, ja na ňu, ešte som sa jej chcela spýtať, či nepotrebuje pomoc, ale ona už utekala naspäť. Slečna pomaličky schádzala dolu. Keď sa posadila do vozíčka, pozrela na mňa a spýtala sa: „Môžete mi povedať, prečo ste na mňa tak úpenlivo hľadeli? Nikdy ste nevidela človeka s telesným postihnutím?"
Videla. Miliónkrát. Veď predsa mnoho mojich známych má telesní hendikep a viem, akí sú to skvelí ľudia. Nezízala som na ňu, ešte stále viem, čo robím. Len som čakala kým vyjdú von, aby som mohla začať upratovať. Nič viac, nič menej.
Vzala mi reč.
Dievčina zrejme trpela istou paranojou, že ju okolie neustále sleduje. Chápem, aj v dnešnej dobe to majú ľudia s istým druhom postihnutia ťažké. Niekto sa s tým vyrovná, niekto nie. Avšak táto otázka ma nesmierne urazila. Nie som nevychované decko.
V hlave mi vírili rôzne myšlienky. Neskutočný rozpor.
Priznám sa, je mi jej ľúto. Nikto si to nezaslúži. Ale prečo si musí vylievať zlosť na mne? Nechápala som, a stále nechápem.