Zrazu pristúpi skupinka študentov. Tri dievčatá, jeden chlapec. Môžu mať tak pätnásť rokov. Strašne hlasne o niečom diskutujú. Ich ľubozvučný prízvuk sa šíri vagónom, je mi jasné, že nie sú z Bratislavy. Ľudia sa za nimi otáčajú a cítim, ako opovržlivo si ich prezerajú od hlavy po päty.
Postavia sa k mladej žene. Sedí pyšne s koženou kabelkou v lone, tvár jej pokrýva hrubá vrstva make-upu a tmavé vlasy sa jej hompáľajú vo vysoko posadenom chvoste. Pokyvujú sa v rytme rútiacej sa električky.
Vidím, ako znechutene si ich premeriava. Krčí nos. Gúľa očami. Odvracia zrak. Tvári sa, akoby bola o niečo lepšia. Na tvári sa objavuje nechutný úškrnok.
'Prečo sa na nich tak odporne díva?' pomyslím si. Kde vlastne nadobudla právo niekoho súdiť?
A zrazu si uvedomím, že to isté robím aj ja. Robí to každý. A kto tvrdí, že nie, klame.
Ale ako je možné, že sa cítime nadradene? Prečo sa povyšujeme? Sme skutočne lepší?
Mám pocit, že lepšími ľuďmi by sme mohli byť jedine vtedy, ak by sme preniesli nad tieto prízemné záležitosti a pochopili druhých. Vcítili sa do ich kože. Ale dá sa to? Môže za to nebodaj strach? Bojíme sa, že existuje niekto lepší od nás? Možno mu len chceme pokriviť ego. Skrčiť ho ako tenký papier a odhodiť do kozuba. Ľudská závisť. Hlúposť. Typické.
Pravdou je, že sa nám nemôže páčiť všetko. Ale trocha pokory a slušnosti by určite nezaškodila.