Priznám sa, sama som sa nad kúpou takéhoto mimoriadne štýlového dopravného prostriedku začala zamýšľať. Vypýtala som si kontakt a s odhodlaním naťukala ich webovú adresu do prehliadača. Stránka sa predo mnou otvorila a moje oči sa rozsvietili nad siluetou krásneho modrého bicyklíka. Už som sa videla ako na ňom brázdim bratislavskými ulicami, vietor vo vlasoch, všetci mi ho závidia. Ale vieme, ako to chodí, po chvíli radosti príde čas na plač. Po zhliadnutí cien ma zamrazilo a rýchlosťou blesku som sa z tohto bláznivého sna prebrala. A zrazu, už v realite, mi napadlo niekoľko dôležitých vecí.
Typické bratislavské ráno. Preplnené cesty. Netrpezliví vodiči vytrubujú, jazdia kadiaľ sa dá. Cyklistický chodník nikde. Nezostáva mi nič iné ako prekľučkovať medzi množstvom áut a modliť sa, aby som prežila bez ujmy na zdraví. Prší. Kolesá áut na mňa fŕkajú vodu. Zničený účes, mokrý kabát, premočené knihy. Konečne vidím bránu školy, avšak zrazu sa objavuje otázka - kam s bicyklom? Totižto 95% bratislavských škôl stojany nemá, a do školy ho odvliecť nemôžem. Veď predstavte si, keby to spravil každý, nemali by sme v tých triedach už vôbec žiadny priestor.
Tento istý problém sa vyskytne pri predstave, že na bicykli sa budem chcieť prepraviť do centra mesta. Môžem ho priviazať o stĺp, ale kde mám istotu, že ma tam bude ešte o pol hodinu poslušne čakať?
Bratislava sa síce snaží pripodobiť európskym veľkomestám, ale priznajme si, ešte chvíľu potrvá kým sa dotiahnu do konca takéto drobnosti, detaily, ako stojany na bicykle, či cyklistické chodníky. Uznávam, niekde sa s ich budovaním už začalo, ale zatiaľ to nestačí. Naše hlavné mesto ešte nie je prispôsobené na bezpečnú jazdu na bicykli.
A tak sa zamýšľam, či celý tento cyklistický ošiaľ nie je len ďalší výplod našej konzumnej spoločnosti. Išlo pánovi o spropagovanie bicyklov medzi ľuďmi z dôvodov nedostatku pohybu, rýchlejšej prepravy, šetrenia palív, alebo chcel len prezentovať svoju značku? Odpovedzte si sami.